Sklonená dopredu a zapretá dáždnikom proti vetru, kráčala som pomaly po ulici. Človek by neveril, že počasie sa zo dňa na deň môže tak veľmi zmeniť. Nielenže pršalo a fúkal vietor, ale cez noc aj prudko klesla teplota takmer pod nulu. Na rohu bez úspechu som zakývala na niekoľko taxíkov. Prefrndžali okolo mňa všetky obsadené. Až keď som sa rezignovane rozhodla ísť do školy pešo, zastal pri chodníku jeden prázdny.
Vo vestibule fakulty som si odupala vodu, rozopla si kabát a prešla som do dochádzkovej miestnosti pri bufete. „Dokrista!“ –zaklial Maťo. „Zase čakáme! Každý deň len čakáme!“ Samo sa nahol , oklepal popol z cigarety do popolníka, potom sa opäť oprel. Nevravel nič. Včera si sľúbil, že bude výsledky zo skúšky ignorovať. Nech dopadnú ako dopadnú, dnes sa výsledok už nezmení. Pozoroval rušnú ulicu .Ľudia sa vracali domom z nemocnice, prechádzali sa so psami, alebo vychádzali z obchodov s nákupmi potravín. „Idem odtiaľ preč!“ ozval sa Maťo. „Drž ten prekliaty zobák!“ vyštekol Samuel napriek sľubu, že si nikoho nebude všímať. „ Preberali sme to už včera. Nijaké stresy, chaos, nech sú tie výsledky aké sú, zimné prázdniny si raz užijeme. Čo je to s tebou? Nechcel by si rovno zabúchať na dvere profákovi a upozorniť na seba, že tu vyčkávaš na výsledky zo skúškového testu, ktoré i tak kolovali po celom intráku?“ „ Tak fajn, nikam nejdem, i tak mám pocit, že tuší, že sme to boli my!“ Totálne znechutený vydýchol zošpulenými ústami a začal ukazovákom a prostredníkom pravej ruky nervózne rytmicky ťukať na stôl. Trpezlivo sme znášali jeho upokojujúcu taktiku. „Celé toto je čudné! Bola hlúposť, že sme sa vlámali do tej ordinácie a ofotili si ten test!“ „Všetko beží dobre.“ –uistil ho Samo. „Ak by o tom vedel, ohlásil by únik výsledkov na rannej prednáške. Prednášku viedol v pokojnom duchu, ešte si k tomu i zavtipkoval, že opravil polovicu testov a má dojem ,že buď sme blázni my, alebo on, ale ročník tento krát bude opakovať viac medikov ako predošlé roky.“
„Už sú vyvesené výsledky“- zakričala Maja zo schodišťa. „ V poriadku, je to tu.“ –potiahol si Samo poslednýkrát z cigarety a zdvihol sa. Vstúpili sme do dlhého vestibulu a rýchlo sa posúvali k schodišťu. Bol tam aj výťah, ale vedeli sme, že bude lepšie nepoužiť ho. Zo suterénu berúc to po dvoch schodoch sme sa dostali na šieste poschodie rovno pred dvere ústavu patfyziológie. Maťo zastal z jednej strany dvojkrídlových dverí na ktorom visel zoznam s výsledkami. Rozhodujúci moment. Ďalšie dva týždne v knihách, alebo vytúžené voľno. „Ech, nie!“- zvrieskol Samo. Vystrel ruku a ukázal na najvyššiu hranicu. „Jediní máme skúšku na A-čko, zvyšok sú E-čka a potom odpadlíci, veľa odpadlíkov!“ „ Čo to znamená?“- spýtala som sa. „Znamená to, že rýchlo berme indexy a sakramenstsky rýchlo odtiaľto bežme preč! Začínajúúúú sa nám po 3 rokoch driny konečne poriadne prázdniny! Ale prchajme , aby sme mu neboli priveľmi podozriví.“ Tak rýchle ako sme len mohli, zbehli sme po schodoch. Na obrátke schodišťa smerom na prízemie sa ešte Matej vrhol na Sama šťastím výskajúci si gratulovali k ukončeniu semestra.
Komentáre
hehe
:-)