Sedím v bare kúsok od fakulty čakajúc, kedy mi čašník donesie vytúženú kávu. Je tu i on. Samo. Prebudil sa do tmy. Chvíľu bol dezorientovaný a nevedel kde je. Ale len čo sa mu zaostrili zmysly, zacítil antiseptickú vôňu z bieleho plášťa, ktorý mal na sebe. Je 10 hodín ráno a on sedí v tmavom kúte baru zavalený knihami. Predsa, 5 dní do skúšky, patrilo by sa aspoň nahliadnuť do problematiky interny. S unavenými očami pije kávu a znudene sa mimrá ceruzou v popolníku. Nemôže nájsť cigarety.., nekomunikuje s nikým, je to naňho ešte prekliato skoro. Sama neviem, prečo ma tak priťahuje, je to len egocentrický „ trávičkár „ s veľmi divnou povahou , ktorý vôbec nemá zmysel pre humor. Stres zo školy na ňom zanecháva stopy – kruhy pod očami, nesústredenosť, nervozita ho prenasleduje na každom kroku.. a to sa v prvopočiatkoch zdal, že má všetko na háku.
Všetko sa to začalo začiatkom semestra, kedy k nám prestúpil . Na prvý pohľad dosť zaujímavý týpek – vysoký, s neupravenými vlasmi a velikánskymi modrými očami. Prešiel cez bufet fakulty v oblečení, ktoré sa dosť blížilo k imidžu hlavného predstaviteľa filmu Vrana, Brandona Leeho. Nejedny oči konzervatívnych bifľošov sa za ním otočili v zmysle, ak toto má byť budúci lekár, tak potom si trepnem hlavu o tento stôl. Bol poburujúci! Také typy má vždy priťahovali. A poburoval všetkými možnými spôsobmi... trávičkoval viac, ako je normálne a občas sa mu stalo, že si spomenul, ako pred niekoľkými hodinami došiel na nemocničné lôžko v pracovnom čase taký unavený, že sotva kráčal. Vyliezol na lôžko a priviazal sa remeňmi aby sa neskotúľal na zem. Za minútu zaspal zdravým spánkom a spal až do tej doby, kým na to neprišiel personál. Hanba, nahúlený medik na prázdnom lôžku v čase praxe. Ale čo, únava si nevyberá! Mať 3x po 45 min cvičenie z patologickej fyziológie, potom 15 min prestávku do blížiacej sa 120 min prednášky, na ktorej robí pán profesor prezenčku a hneď po nej 1,5 na oddelení interny a po nej 3hodiny za mikroskopom na ústave mikrobiológie..bez jedla, bez vody, ...také boli naše pondelky a na toto raz doplatí každý ...buď odpadne na prvej hodine v utorok, alebo sa pozvracia na patole, .. takže aj taký malý prehrešok mu bol odpustený.
„Raňajkovala si“ ? –pristúpil nečakane ku mne. „Nie“ –odpovedala som. „To je dobre. Na také čosi sa nedá pozerať s plným žalúdkom“ –ukázal na hrúbku knihy, ktorú musím za pár hodín dostať do hlavy. „Ja to zvládnem“- odpovedala som s jemným náznakom úsmevu. „ V poriadku“ –otočil sa a odkráčal z baru tak nečakane , ako i nečakane prišiel. Nechápem tieto jeho vystrelky....
Komentáre
húleniu zdar?
tak