Kvapka potu, ktorá skĺzla z pravej mihalnice, mi zahmlila zrak. Ihneď som sa narovnala, aby som nespadla na operačný stôl. „Rýchlo ju odtiaľto odveďte!“ To bolo posledné, čo som vtedy ešte počula. Uvedomovala som si, že nohy sa mi podlamujú a telo sa nakláňa. Zazdalo sa mi, že hlavou som iba jemne narazila na biele dlaždice, ale pocítila som tupú bolesť. Vtedy nejaký hlas poplašene vykríkol a o celú večnosť ma zdvihli niečie ruky a pritisli si ma na hruď.
Zima. Hrozná zima. Zazdalo sa mi ,akoby som zaspala a prebudila sa po zlom sne, nevediac, kde som. Počula som klepot. Rýchly klepot. Blízko, veľmi blízko. Zrazu ten zvuk utíchol. Čas plynul. Sekundy, alebo minúty? Nemala som potuchy. Pokúsila som sa zaostriť zrak, ale nemohla som. Svetlo bolo jasné a nepríjemne výrazné, prenikalo z hmlistého oparu, ktorý ma obklopoval. Napokon som sa odvážila opatrne nakuknúť spod mihalníc a zistila som, že vinníkom je malé vyšetrovacie svetielko. „Rád ťa vidím pri živote.“ – ozval sa hlboký hlas nado mnou. Uvedomila som si , že hľadím do zafírových očí na tvári bledej od zimy. Samo. „Nástenný teplomer ukazoval potrebných osemnásť stupňov, ako vo všetkých operačných sálach, nechápem, z čoho ti prišlo tak zle? „ Opatrne som sa oprela o stenu za sebou a on sa ku mne naklonil bližšie. V očiach mu hrali veselé svetielka a mne začala myseľ pracovať opreteky. „Neviem.“-odpovedala som. „Príčina toho, že ma obliala horúčka bude asi vo mne, ale neviem si ju vysvetliť.“ „To nevadí, stáva sa to každému, hlavne , že ti je už lepšie.“-na perách sa mu zjavil úsmev. „Operačka je už pri konci, neoplatí sa znova sa tam vracať.“
„Prepáč, mrzí ma to, že si kvôli mne musel odísť zo sály. Peter vravel, že si sa na ten bedrový kĺb tešil.“ „To je v poriadku, vážne sa nič nedeje. Stál som dosť vzadu, i tak som nič nevidel a skúšku z chiry už dávno mám za sebou, takže mi to chýbať nebude.“-s pokojným hlasom odpovedal a chytil mi do svojej dlane ruku. „Sakra, aké ich máš studené“- silnejšie ma stisol, až teplo z jeho ruky zahnalo chlad, ktorý ma zaplavoval. „Nepôjdeme pomaly domov? O 2hodiny nám začína prednáška a tu už i tak nič nenarobíme.“ Ja na prednášku nejdem, ale urobilo by mi radosť, ak by si šťastne došla domov, takže, ak ti to nebude vadiť, rád ťa vyprevadím.“- povedal pokojne a vytiahol si zo skrinky civilné nohavice. Samo si pomaly premeriaval moju meravo vystretú postavu a vyzliekal si košelu i nohavice. „Ak máš výhrady voči pohľadu na to ako sa muž prezlieka, možno by si sa chcela otočiť.“-povedal s úškrnom v hlase. „Vzhľadom na to, že sa tu tak každý týždeň všetci naraz prezliekame, mi je to jedno.“ „Žena nemôže hľadieť na krásneho chlapa bez toho, aby si ho nepredstavila nahého vo svojom náruči.“-odvrkol so širokánskym úsmevom. „ No, v tvojom prípade sa nemožno čudovať. Myslím na to od prvej chvíle, čo si si dal dolu košeľu, fešino.“- dodala som sarkasticky. Zapol si nohavice a podišiel ku mne. Bol do pol pása nahý a pri pohľade na široké plecia a pevné bruško som od úžasu nevládala dýchať. Hanblivo som prechádzala očami po jeho hrudi. Samo sa len zasmial. „No pozrime, nemal som pravdu?“ „Je to pravda“ –povzdychla som si v duchu. „Pozri sa na mňa.“-povedal ráznejšie. Keď som odmietla, chytil mi ruku a priložil si ju na prsia a držal ju tam napriek tomu, že som sa ju pokúšala odtiahnuť. Pomaly si ju posúval po hrudi k srdcu, na bradavku a potom dolu k opasku nohavíc a pritom hľadel čoraz priezračnejšie. Pristúpil ku mne celkom blízko , naklonil hlavu trochu nabok a priložil si pery k mojim. Odrazu ma objímal pevnejšie, ako omámený vychutnával bozky a začal mi rozopínať háčiky z podprsenky. Pokúšala som si skryť si prsia pred jeho pohľadom, načo Samo pokrútil hlavou. „Dovoľ mi hľadieť na teba“- naliehal potichu a chytil mi ruku. Pokryl ju letmými bozkami od zápästia až po plece. Povzdych, ktorý vyšiel z jeho úst, vyvolala radosť z toho, že sa dostal tak ďaleko a ja som ho nezastavovala. Uvoľnil mi vlasy, ktoré mi vo vlnách padali na plecia a chrbát. Ruka sa mu po nich kĺzala až sa dostal k nohavičkám. Vkĺzla pod ne, hladkala zadoček až som zacítila, ako si ma pevne pritisol k svojmu lonu. Potom ma odrazu zdvihol do náručia a troma krokmi bol pri posteli. „Chcem ťa“- šepkal zachrípnuto.
Ozvalo sa naliehavé klopanie na dvere. Ja som vyľakane zhíkla a Samo zastonal. Prešiel si rukou po čele a v duchu preklínal toho, kto bol za nimi. „ Čo je!“ – zavrčal, nadvihol sa na lakti a zazeral na zamknuté dvere. „Prepáč“ – ozval sa hlas spolužiaka spoza dverí. „Dúfam, že je jej už lepšie. Zháňa ťa profák, operačka sa podľa všetkého predĺži. Tak láskavo zahas cigaretu, ak tam potajmo za zamknutými fajčíš a naklusaj. Ona už nemusí, dávajú jej voľno.“ ...
Komentáre
Hehe